Zobral papier do rúk a číta: „Prekrásna". Usmial sa popod fúzy: „No, môže byť aj prekrásna..."
Je to už asi dva roky, čo mu odišla žena. Nie, nenašla si nikoho iného, odišla len tak. Vraj nie je šťastná. Vraj to nie je život, aký si predstavovala. Vraj jej stále niečo chýba, nudí sa, nežije, je mŕtva. A vraj za to môže on, ich vzťah, a ona tak už ďalej nemôže. Vraj to už dlho zvažovala. On nezvažoval nič. On to nechápal. Bolo to pre neho prekvapenie, ako blesk z čistého neba. Dokonca si dovtedy myslel, že je všetko v poriadku. Žijú si svoj pokojný život. Keď mu ukázala žiadosť o rozvod a povedala, že do týždňa sa vysťahuje, bolo to pre neho ako guľka do hrude. Chcel ležať a nič necítiť. Rozmýšľal celé hodiny, mučivé hodiny, stále dokola, akoto, že nie je šťastná? Akoto, že ju on nevie spraviť šťastnou? Nakoniec našiel spôsob, ako sa umŕtviť a nevykrvácať úplne: prácu. Vrhol sa na prácu, robil dlhé hodiny, nadčasy, budoval kariéru. Otupoval sa, unikal pred citmi, pred životom. Popri práci nestíhal nič. Nestíhal nič, len pracovať. Nežil. Až včera. Včera akoby sa prebral z nočnej mory. Včera si po prvýkrát uvedomil po tej dobe, že toto nie je život, aký si predstavoval. A že hoci je práca pre neho dôležitá, život nie je len o nej. A po prvýkrát po tej dobe si dovolil pripustiť, že už by chcel niekoho stretnúť, nejakú zaujímavú ženu...A že by sa možno láske už ani nebránil.
Pozrel smerom k domu, odkiaľ predpokladal, že mohol papier doletieť. Zazdalo sa mu, že na šiestom poschodí sa mihla záclona. Žeby papier prišiel odtiaľ? Nikoho ale vidno nebolo.
Júlia zabuchla balkónové dvere. „Bože, to je trapas! Ten papier pristál na hlave toho chlapíka!" Chviľu sa ešte zaoberala tým, či ju bolo vidno alebo nie, mala z toho taký zvláštny pocit, ale potom sa rozosmiala. Bol to smiech z duše. Uvoľňujúci smiech. Vlastne sa prvýkrát po polroku skutočne zasmiala. Áno, pred polrokom sa to dozvedela. Že pre svojho snúbenca nie je jediná. Lebo on má veľké srdce, kam sa mu zmestí ešte minimálne jedna žena. Ešte jedna veľká láska. A tak si nevie vybrať. Lebo ich vraj obe miluje. Alebo ani jednu? Ani jednu skutočne? A čo má robiť ona? Najprv tomu nechcela veriť, bolo to ako zlý sen. Potom, keď uverila, nastúpila neuveriteľná bolesť. Čo mu nestačím? Načo sú mu dve? Čo má ona, čo nemám ja? Prečo??? Stále na to myslela, riešila to v sebe, hľadala. Zrejme ani nejedla, lebo aj dosť pochudla. Necítila sa príťažlivou, necítila sa ženou. Zdalo sa jej, že padá do čiernej diery, kde už nie je nič. Ani pocity. „Nie, to nie! Chcem sa vrátiť k sebe!" Z knižnice si napožičiavala knihy. Hocičo, kde sa píše o láske, vzťahoch, duševnej rovnováhe. A čítala. Usilovne čítala. „Vezmite si kus papiera a napíšte naň slovo, ktoré chcete, aby vás vystihovalo. Predstavte si to slovo, precíťte to slovo a pustite papier voľne padať. Pozorujte ako padá, precíťte to, cíťte sa tak!" Júlia vzala kus papiera. „Prekrásna", napísala. „Som prekrásna. Prekrásna bytosť. Len si musím dovoliť byť sama sebou." Zobrala papier a vyhodila ho z balkóna. Vyklonila sa a pozerala sa, ako padá. Prístál na Rómeovej hlave. Vtedy sa splašila a vbehla do bytu.
Rómeo chvíľu váhal, ale potom sa rozhodol. Pristúpil ku vchodovej bráne a zazvonil na zvonček, o ktorom si myslel, že by mohol patriť k bytu na šiestom poschodí.
V Júlinom byte sa ozvalo zvonenie. „To bude asi ten, čo som ho zasiahla!" Chvíľu rozmýšľala, čo má robiť. Potom sa rozhodla, že výjde na balkón a pozrie sa, kto to je. Znova sa zachechtala, celé jej to prišlo komické: „Balkónová scéna! A ja som Júlia!"
Možno je to začiatok novej veľkej lásky. A možno aj nie. Možno celé čaro skončí po prvých vetách rozhovoru. Ale obaja, Rómeo aj Júlia, sa teraz otvorili životu.
A láska môže prísť. Tá pravá.
