Prekvapene som zostala stáť vo dverách. „Čo sa mu stalo? Čosa ma bojí?“. Zrak mi padol na môj obraz v zrkadle. No áno, som v župane.A nie je to prvý raz, čo som mu takto „odetá“ otvorila. Tak ale, on vždypríde o desiatej. A vtedy sa sprchujem! Som na materskej, mám malédieťa, nemôžem sa umývať, kedy sa mi zachce! Tak som vo vani, keď dieťa spí. Noa vtedy, akoby naschvál, chodí aj poštár. Ako zazvoní, vždy vyskočímz vane, zakričím „Moment!“, rýchlonahodím župan a letím ku dverám, len nech mi, preboha, ďalším zvonenímnezobudí dcéru.
Ako tak rozmýšľam, on možno ani nevie, že mám dieťa, veďvždy keď príde, malá spí. Čo si tak asi myslí, keď tak predo mnou utekal, žeani podpis nie je treba? Otváram mierne zadychčaná, vlhkáa v župane... Ach, nie! No to nie! Snáď si len nemyslí, že... Že situ nejako pokútne zarábam? Alebo ho snáď balím? Sakra! Nemala by som mu tonejako vysvetliť?
.
A už som aj vymyslela ako spoľahlivo očistiť svojupovesť. Mám plán, ktorý, ak budem vedieť zrealizovať, iste ho nenechá napochybách, že ja sa iba pravidelne sprchujem:
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Zvoní poštár. Je desať hodín. Som vo vani. Vyskočím, narýchlosa utriem, hodím na seba župan a bežím ku dverám: „Moment!“. Otvorím. Chcerýchlo uniknúť k výťahu... Ale ja, ja, ho chytím za rukáv, poviem mu: „Pánpoštár, môžete na chvíľku?“, a vtiahnem ho dnu. Nebudeme predsa riešiťtakéto veci na chodbe.
„Hneď som pri vás.Len sa upravím.“ ospravedlním sa a vojdem do spálne. Obliecť sa. Nechdodám nejakú vážnosť svojim vysvetleniam. “Odložte si a urobte si pohodlie, tuna pohovke.“, dodám cestou, nech nenosítú poštársku tašku stále so sebou.
No a potom, vyjdem oblečená zo spálne, to on už budeurčite ukľudnený, že o nič nejde, a celé mu to nejako dovysvetľujem.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Späť do reality.
Niekto zvoní. Je desať hodín. Vyskočím z vane, hľadámžupan. Kde je? Nič to, navlečiem si tričko. Také cudné, takmer po kolená.Skontrolujem, či nepresvitá. Trochu. Nevadí, veď mám aj spodnú bielizeň. Tenbude čumieť! Ako som oblečená! Možno ani nemusím nič vysvetľovať. Pred dveramisa poriadne vydýcham. Otvorím.
Čo??? Nová poštárka???
Ale zabralo to. Chcela aj podpis.