Šikovné aktivistky z materského centra zorganizovaliletný tábor. Účasť: 20 rodín, v priemere s dvoma deťmi, takže takmer80 ľudí. Miesto: hotel v Belušských Slatinách. Podľa internetu, hotels reštauráciou, barom, wellness... Dopredu o nás vedeli, všetkodohodnuté.
Dorazili sme. Vyzerá to tam síce ako odkúpený socialistickýpioniersky tábor, zo dvadsať chatiek a k tomu dve menšie budovy, klasickáškolská jedáleň a spoločenská miestnosť, ale toto nám neprekáža. Veď cenabola výborná. Okrem toho je tam zrekonštruovaný bar a menšiazrekonštruovaná reštaurácia.
Prvý deň sme sa učili ohľaduplnosti a solidarite. Okrem nástam bola ešte jedna skupina, letný tábor so 60 deťmi, ktorí dostávali obedyo 12:30. Takže je jasné, že nemôžeme požadovať, aby aj nám dávali obedyv rovnakú dobu. A preto musíme v hotelovej reštaurácii na obedydlho čakať. S malými deťmi po dlhej ceste. Že to inak nejde, sme pochopiliaj podľa toho, že tá istá osoba, ktorá nás ubytovávala, pribehla doreštaurácie, teraz vo funkcii čašníka. Kapitalizmom rozmaznaní zákazníciz našej skupiny však neprichádzali do hotela naraz, ale počas celéhopoobedia. Tak musel čašník stále odbiehať a ubytovávať ďalších prichodiacich.Jedla sme sa napokon dočkali, musím uznať, bolo veľmi chutné. Horšie to bolos pitím. Recepčný/čašník totiž pri tej požiadavke znervóznel, a povedal,že to si máme pýtať potom v bare. Po jedle sme sa teda presunuli pred bar.Zatvorené. V jedálni som našla recepčného/čašníka ako obeduje. Pýtam sa nabar. Odpovedal, že otvorí, keď doje. Aha. Takže on je tu aj barman. Čakáme nakávu a pitie pre deti pred barom. Lekcia ohľaduplnosti k personálu úspešnezvládnutá.
Druhý deň si nás museli zorganizovať a porobiťs nami poriadok. Keď sme znova čakali v reštaurácii na obed a recepčný/čašník/barman(ďalej len Personál) sa tam po dlhej dobe ešte neobjavil, našla jedna mamičkapri dverách zvonček. Bol na ňom nápis: „Zazvoňte, radi Vás obslúžime.“Zazvonila. Potom zrejme dostala malý skrat, a celé to prostredie juvrátilo o 20 rokov dozadu, do jej detských liet, a bežala si sadnúťk stolu na koniec reštaurácie. Tak, ako sme kedysi ako desaťroční zvyklizvoniť a ujsť. Vošiel Personál. Pristúpil k prvému stolu a naotca troch detí vyblafol: „Priezvisko!“. Otec rodiny zostal zaskočený, ale pochvíľke predsa len pevným hlasom zodpovedal položenú otázku. „Koľko vás je?“,pokračuje vo výsluchu Personál. To ich bude teraz trestať do tretieho kolena? Zajedno zvonenie? Ani otec rodiny nechápe. „Koľko dospelých, koľko detí? Aképorcie?“, upresňuje Personál. Keď otec rodiny zvládne aj druhú časť výsluchu,Personál odbehne a vráti sa s ceduľkou, na ktorej sú vypísanévýsledky vyšetrovania: priezvisko a počet dospeláckych a detskýchporcií pre danú rodinu. Vysvetlí nám, že podľa takýchto ceduliek budemedostávať stravu, nemáme si meniť miesta a na stravu máme chodiť na minútupresne. Obedy nahlasujeme ráno, môžeme si vybrať z jedálneho lístka, alenapríklad na kuraciu polievku sa máme zozbierať aspoň desiati, lebo pre menejporcií sa im neoplatí hádzať do hrnca sliepku. Neskôr, na ďalší deň, povoliliaj 5-20 minútové odchýlky príchodov na obedy. Pravda je, že potom sme už naobedy tak dlho nečakali. Proste, treba režim.
Sebakriticky musím uznať, že sme im tam z toho aj takrobili holubník. Niektorí manželia si prichádzali a odchádzali,a neostali počas celého týždňa. Dvaja napríklad prišli až vo štvrtok.Z toho jeden bol môj muž. Poctivo som to nahlásila, len čo sme dorazili dohotela. Teda v pondelok. Vo štvrtok, v deň mužovho príchodu, sa ma Personálpýta: „Ten váš muž bude chcieť asi aj vankúš, čo?“ „Asi.“, odpovedám nesmelo.„A máte na izbe ešte vankúše?“, pýta sa Personál. „Neviem.“, odpovedám,a cítim sa previnilo, že som od pondelka nebola schopná prehľadať skrine a postele, a teraz neviemodpovedať na takú jednoduchú otázku. „Tak sa choďte pozrieť, a potom mi tonahláste.“, zavelí Personál. Pôvodne som chcela ísť s deťmi k bazénu,ale povinnosť volá. Tak idem poslušne do izby pohľadať vankúše a perinya nahlásiť späť Personálu, že som žiadne nenašla. Do večera nám ich naizbu pripravili. Aj obliečky. Že som si periny musela obliecť v zariadenízvanom hotel sama, mi ani neprišlo divné, veď je tam chudák Personál na všetkoskoro sám. Keby musel navliekať aj periny, boli by prestoje v inýchprevádzkach, napríklad v bare.Ohľaduplnosti a solidarite s Personálom sme sa učili už prvý deň.Nemôžme žiadať priveľa.
O to viac ma prekvapilo, keď na ďalší deň pri raňajkáchprišiel Personál do reštaurácie so zoznamom. “Kto by chcel masáž?“, pýta sa.„Minimálne 10 ľudí.“ Keď som si predstavila, že popri tej práci na recepcii,v reštaurácii/jedálni a bare bude ešte nebodaj masírovať, a tominimálne 10 ľudí...Keď nám však vydal pokyn zdržovať sa od pol tretejv objekte, lebo keď príde ten masér, aby sme neboli roztatárení kade-tade,pochopila som, že masér je zrejme externista, a teda Personál jez tejto činnosti oslobodený. Tak som sa teda prihlásila aj ja.
Pomaly sme si zvykali a objavovali zabudnuté čaropionierskych táborov, ktoré nám svojím správaním denne pripomínali Personál aj s majiteľomhotela. Vďaka nim sme sa cítili tak mlado ako desaťroční sopliaci...No starézlaté časy. Vo štvrtok však pricestoval môj muž, a nepoznajúc zaužívanépravidlá, snažil sa medzi nami rozpútať vlnu nespokojnosti. O tom všaknabudúce.